1. Zmeny v priebehu rokov

Napsal Jana Varga (») v pondělí 21. 3. v kategorii HAWK - MS 2002 v metlobale (nedokončené), přečteno: 239×

HAWK - 1. Zmeny v priebehu rokov

Godricova úžľabina, 16.4.1985

Na verande domu sedel manželský pár. Ich syn len pred malou chvíľou zaspal a oni si našli čas, aby sa mohli v pokoji porozprávať. Alebo sa o to pokúsiť. Obaja cítili, že sa nad ich hlavy zniesol mrak neistoty, nervozity a pochybností. Najmä žena bola značne rozrušená. Bola to ona, kto sa rozhodol ich život obrátiť úplne naruby.

„Ešte víno?“ spýtal sa muž bez toho, aby sa pozrel žene do očí. Vedela, že to ticho musí prelomiť.

„James, je mi to ľúto. Ja viem...“

„Ticho, prosím,“ prerušil ju a konečne sa na ňu pozrel. Chvíľu jej uprene hľadel do očí a videl tam vinu. Lásku. Prosbu o pochopenie. Túžbu  po vlastnom presadení sa. A on by pre ňu spravil aj to posledné. Mierne sa pousmial. „Aj v Spojených štátoch sa dá hrať metlobal,“ krivo sa zaškľabil. 

„Takže... Ehm, takže s nami pôjdeš?“ spýtala sa s nádejou.

„Lily, nikdy si nebola takáto nervózna,“ uchechtol sa. „A vôbec... ako ti mohla napadnúť taká šialenosť, že by som s vami nešiel, pre Merlinove vajcia?“

„James! Pozor na jazyk,“ zamračila sa. Vzápätí ale skrotla. Bol to proste reflex. „Myslela som si, že nebudeš chcieť odísť. Uprostred sezóny. Od priateľov a... od  všetkého.“

„Všetko, čo k šťastiu potrebujem, si ty a Harry. Vy ste moja rodina. A okrem toho... už sedem rokov sa prispôsobuješ ty. Je na čase, aby som sa prispôsobil ja,“ natiahol sa cez malý stolček, aby ju chytil za ruku.

Netušila, kedy sa mu podarilo dospieť. Vôbec si toho nestihla všimnúť. Cítila vinu za to, že ho vlastne prinútila úplne zmeniť spôsob života. Obrátiť ho naruby. Odísť, aby sa mohla ona konečne realizovať, keď sa to v Anglicku, v spiatočníckom systéme chápania pokroku, nedalo. Nedostatočne finančne podporovaný výskum, zastarané techniky, slabé výskumné tímy – to všetko ju brzdilo. Mala na viac. Vedela to ako ona, tak aj profesor Slughorn. A tiež Severus. Ale o tom radšej hovoriť nebude. A v USA jej ponúkali všetko to, o čom tu mohla len snívať.

„Raz sa vrátime,“ šepla, keď k nemu podišla, aby sa k nemu pritisla. „Horace sľúbil, že bude tlačiť na ministerstvo a na sponzorov, ako len bude môcť. Raz sa vrátime, sľubujem.“

„Určite,“ vypustil s bolesťou v srdci a venoval jej vášnivý bozk.

Svetové finále v metlobale, Anglicko, 18.8.1994

„Padfoot!“ nadšene vykríkol štrnásťročný chlapec a vrhol sa do náručia mužovi, ktorý ho so smiechom zdvihol a zatočil sa s ním. Obaja sa smiali a muž vtisol chlapcovi bozk na líca.

„Harry, tuším si od minula vyrástol o päť centimetrov,“ uškrnul sa chlap po tom, čo ho zložil na zem. „Čím ho kŕmiš, Prongs?“ zasmial sa, keď sa objal so svojím priateľom. „Nenaťahuješ ho na škripec, však? To by si mu nespravil.“

„Neboj, o tvojho krstného syna je postarané mimoriadne zodpovedne,“ ubezpečil ho. „A teraz?“ zadíval sa okolo seba. Všade vládol hluk. Na finále prišlo skoro stotisíc čarodejníkov, samozrejme všade vládli zmätky, smiech a hovor. Bolo tam neskutočné množstvo stanov, videli čarodejníkov poobliekaných v habitoch, z ktorých sa dalo vypozorovať, že prišli z mnohých kútov zeme. „Vyzerá to tu presne tak, ako vždy,“ znechutene sa zaškľabil.

„Nakoniec sa mi nepodarilo zohnať ani miesto na stanovanie a ani lístky,“ skrúšene poznamenal Sirius Black.

„Robíš si srandu, že?“ neveril mu James. Harry sa tiež díval nechápavo. „To sme sa sem preniesli cez pol zemegule a ty nám povieš, že nemáš lístky a stan?“ stiahol podozrievavo obočie. „Dostaneme sa snáď na štadión iným spôsobom?“ významne zamrkal.

„Ale kuš. Vieš ako ťažko sa zháňali? Ani ja, ako šéf aurorov, som sa k nim nedostal včas. Nestihol som sa ani otočiť a už boli rozobraté,“ zamračil sa. „Môžem sa vykašľať na taký post, keď nemám vymoženosti, ktoré si právom zaslúžim,“ hral ublíženie a pritom mrkal na Harryho.

„Ale ty máš lístky a stan, však?“ usmial sa Harry.

„Technicky vzaté... nemám. Vážne,“ tvrdil, keď videl ich neveriace pohľady. „Ale mám priateľov,“ usmial sa. „V tomto prípade priateľa, ktorý pre svoju rodinu zohnal lístky, ale traja to na poslednú chvíľu odriekli.“

„Padfoot, posledne si tvrdil, že nebude problém zohnať lístky,“ mračil sa James. „Neboj, Prongs! No problemo! Lístky budú a bude aj párty, ale to posledné Lily nehovor,“ napodobňoval jeho hlas. „Mal som na to ísť tak, ako vždy a splašiť lístky od našej asociácie,“ zaškľabil sa na priateľa.

„To by si ale dostal len jeden... pre seba, nie?“ nevinne sa pousmial. „Artur Weasley dostal deväť lístkov. Jeho žena vraj ale nikam nepôjde, jeho syn začal pracovať na ministerstve a tiež si nemôže dovoliť vymeškať a ďalší syn nedostal dovolenku.“

„Veľa synov... Artur Weasley, áno, myslím, že si naňho spomínam,“ prikývol James.

„Určite áno,“ potľapkal ho po ramene. „Takže máme tri lístky a máme aj stan, akurát sa oň budeme musieť podeliť, respektíve sa oni budú musieť podeliť s nami.“

„Nevidím dôvod, prečo by mali troch takých fešákov odmietnuť,“ uškrnul sa James.

Harry ich už ale nepočúval. Díval sa na všetkých tých čarodejníkov a snažil sa nasýtiť čo najviac z tej energie. Jeho otec chodil pravidelne na majstrovstvá sveta. Teraz však aj mama uznala, že má dosť rokov, aby mohol ísť aj on. Doteraz o tom len počúval. Dnes si to chcel vychutnať sám.

Ťahali sa pomedzi stany, jeho krstný zvieral v ruke mapu a hľadali stan, v ktorom sa mali ubytovať. Hneď po majstrovstvách mali ísť k Siriusovi na Grimmauldovo námestie, aby sa stretli s ďalším rodinným priateľom, Remusom. To bolo všetko, čo im mama dovolila.

„Tu je to!“ radostne zvýskol Sirius, keď sa mu podarilo nájsť stan. „Artur! Kde si ty starý lotor?“ zvolal. Znelo to priateľsky a priateľská tvár vykukla aj zo stanu. Vyšiel z neho vysoký, napoly plešatý chlap.

„Sirius! Tak predsa si to našiel? Vedel som, že to zvládneš, vďaka svojím stopovacím zručnostiam,“ usmial sa milo.

Harry sa na to opatrne díval. Buď boli takí dobrí priatelia, že o jeho animágstve vedel, alebo narážal na to, že je šéf aurorov. Nebolo jednoduché nájsť stan v tom chaose. Ale zvládli to. A nebolo to podstatné.

„James, toto je môj priateľ, Artur. Pracuje ako šéf oddelenia náprav a škôd spôsobených v muklovskom svete... alebo ako sa to zatratené oddelenie volá a je to ten najväčší a najrýchlejší chmaták, ktorý mi ukradol lístky spred nosa,“ uškrnul sa. „A toto je Harry.“

„Teší ma. Ahoj,“ usmieval sa na oboch a zvierajúc si navzájom ruky. Harrymu sa zdal ten muž celkom sympatický. Každopádne to bol Siriusov priateľ, takže to bude aj ich priateľ. „Mrzí ma to, to viete, keď niekto pracuje roky na ministerstve, už len z princípu mu dajú prvú možnosť uchmatnutia si lístkov.“

„To je v poriadku, vážne,“ ubezpečoval ho James. „Aj tak si myslím, že pri tej svojej ľahkovážnosti sa ani príliš nesnažil získať tie lístky načas,“ podozrievavo pozeral na Siriusa, ktorý sa tváril, že tam ani nie je.

„Tiež mám ten pocit,“ Artur sa neprestával usmievať. „Tak poďte, len poďte. Zoznámim vás s ostatnými,“ a viedol ich do stanu. James a Sirius sa postrkovali a obaja pochechtávali.

Harry za nimi opatrne vošiel dnu. Samozrejme vedel, čo ho čaká. Poznal čarodejnícke stany a vedel, čo dokáže mágia. Koniec koncov bol čarodejník a v magickom svete sa pohyboval od narodenia. Čo ho fascinovalo bolo to neskutočné množstvo červených hláv, s ktorými ich postupne zoznamovali. A to tam, podľa informácií, traja členovia rodiny ani neboli. Podal si ruku s najstarším synom, Billom a s dvojčatami, Fredom a Georgeom.

„Toto je môj syn Ronald,“ predstavil mu vysokého, chudého chlapca.

„Ahoj,“ trocha opatrne ho pozdravil. Chlapec sa naňho zazubil a stisol mu ruku.

„A naša jediná dcéra, Ginny.“

Tak predsa mali aj dievča. Milo sa pousmiala a on jej úsmev opätoval dosť nesmelo. Počul Siriusove odfrknutie. Videl, ako James svojho priateľa s úškľabkom štuchol. Nie, on nebol ako oni dvaja, ktorí už od dvanástich naháňali dievčatá. Aspoň zatiaľ taký nebol. Jej ruka bola rovnako drobná ako ona a Harry cítil, že sa červená.

„Tak deti, bežte sa porozprávať, zoznámiť, trochu zabaviť, než začne zápas a my, páni, si dáme niečo dobrého,“ Artur už vyťahoval fľašu ríbezľového vína. „Našťastie nás moja manželka nevidí...“ Začul ešte, ako pán Weasley vysvetľuje. Spolu s Billom si sadli a začali diskutovať.

„Tak poď,“ ťahal ho Ron do rohu stanu, kde boli pohovky a kreslá. Pohodlne si natiahol nohy a zvedavo pokukoval po Harrym. Ten sa cítil dosť trápne. „Takže... ty si z Ameriky, ale si Angličan, ako sme pochopili? A mimochodom, hovor mi Ron. Žiadny Ronald,“ zaškľabil sa.

„Áno,“ prikývol. „Keď som mal päť rokov, odišli sme tam. Mama dostala ponuku do výskumného tímu a otec hral metlobal...“

„Tvoj otec hral metlobal?“ vyhŕkol Ron tak rýchle, až sa Harry vydesil, či nepovedal niečo nevhodné. „Pochop,“ okamžite mu vysvetľoval a díval sa kútikom oka na Jamesa sediaceho neďaleko od nich. „Ešte nikdy som nestretol profesionálneho hráča metlobalu. Musí to byť úžasné, čo?“ uprel naňho dychtivé oči. Harry sa pozvoľna upokojoval. Bol nesvoj medzi cudzími ľuďmi, musel si na nich zvyknúť.

„Ronald žije v utkvelej predstave, že bude raz hrať profesionálne,“ okomentovala Ginny s úškrnom.

„Ty v nej žiješ tiež, tak sklapni,“ zamračil sa na ňu.

„Ja nežijem v predstave, ja raz profesionálka budem,“ prehlásila úplne presvedčivo a Harry sa pousmial.

„No... hral dokonca aj za Anglicko,“ mykol plecami, čím si vyslúžil väčšiu pozornosť. Díval sa na nich prekvapene. Nenapadlo mu, že by to niekoho mohlo tak uchvátiť. On v tom žil, preňho to bolo normálne. „Ehm...“ mierne sčervenel, keď videl dva páry očí dožadujúcich sa viac informácii. „V roku 1982. Hral za Montroské straky celkovo päť sezón, potom sme sa presťahovali a v USA hral za Floridských démonov vlastne až do predminulej sezóny. Teraz ich trénuje.“

„Tvoj otec trénuje profesionálny metlobalový tím?“ vydýchol Ron. „To je sen...“

„Na akom poste hral?“ spýtala sa Ginny, ktorá to zase až tak neprežívala, za čo jej bol vďačný.

„Stíhač. Aj ja som stíhač v našom školskom družstve,“ povedal tichšie, než mal v pláne. Ron vyzeral, že stále sníva.

„Ja by som chcela byť triafačkou, ale to sa najprv bude musieť uvoľniť v škole post. A on chce byť strážcom a nevšímaj si ho,“ mávla smerom k nemu rukou keď videla, ako sa na jej brata Harry opatrne díva. „Keď sa povie slovo metlobal, stratí aj to málo rozumu, čo má. Čo čarodejnícka škola v USA? Aké to je?“

„Vlastne tam sú tri školy. V Saleme je čisto dievčenská, v Baltimore zase čisto chlapčenská a v St.Louis zmiešaná. Tam chodím ja, pretože si otec a Sirius myslia, že mám mať prístup aj k dievčatám,“ krivo sa zaškľabil. „Je to ale úplne rozdielne, ako Rokfort. Rozprávali mi o ňom. V USA je všetko... myslím modernejšie a vyspelejšie a ja vlastne neviem, či sa mi to páči.“

„Rokfort je úžasný,“ prikývla. „Ale zase máš asi viac možností...“

Po chvíli sa úplne upokojil a keď sa Ron zniesol z oblakov, celkom dobre sa porozprávali. Samozrejme hlavne o metlobale a o zápase, ktorý ich čaká. Rozprávali sa ale aj o Rokforte a on znova pocítil staré sklamanie. Často mu o ňom hovorili a on ho chcel poznať. Nie že by sa mu v Amerike nepáčilo. Škola bola fajn, učil sa celkom dobre, mal kamarátov a čo bolo najhlavnejšie – hral metlobal. Ale mama o Rokforte rozprávala s takou láskou, že vážne ľutoval toho, že nemôže chodiť do rovnakej školy ako jeho rodičia.

Oni mu rozprávali o ich rozvetvenej rodine a priateľoch. Pristihol sa, že im mierne závidí. Boli siedmi súrodenci, čo bolo síce trocha veľa, ale boli to súrodenci. On žiadneho nemal. Vedel však, že to už nebude možné a bol z toho sklamaný rovnako ako jeho rodičia.

Pán Weasley ich neskôr pohostil. S otcom si rozumel, vlastne sa za tú chvíľu spriatelili. No a večer sa šlo na metlobal.

Celý zápas si užíval. Vnímal ten hluk a nadšené ovácie. Díval sa na hráčov a vedel, že toto je to, čo chce raz robiť. Viktor Krum a jeho Vronského finta ho uchvátili. Vedel, kto to je, ale naživo ho hrať samozrejme nevidel. Pozorne ho sledoval, jeho majstrovstvo, rýchlosť a obratnosť. Aj keď Bulhari prehrali, chytil strelu.

„Raz budem lietať lepšie, ako Viktor Krum,“ prehlásil nadšene sám pre seba a s úsmevom sa díval, ako síce nešťastný, ale po dobre odvedenej práci, zlieta bulharský stíhač k zemi. Íri a ich fanúšikovia sa radovali a hlučne oslavovali.

„A ja budem raz lepšia ako Moranová,“ prehlásila vedľa stojaca Ginny. Nepredpokladal, že by ho v tom kriku niekto počul a obrátil sa k nej. Len povytiahla obočie a obaja sa na seba sprisahanecky usmiali.

Dom Potterovcov, Selma, 4.2.1998

„Je to len banda tupých, ignorantských debilov, ktorí si nedovidia ani na špičku nosa a žijú stále v tých svojich predpotopných predstavách a držia sa idiotských zásad,“ rozčuľoval sa James vo svojom dome.

„Upokoj sa, prosím,“ trpezlivo mu dohovárala Lily.

„Nemôžem,“ rozhodil rukami. „Človek im ponúkne špičkového hráča, s ktorým by mali šancu tentoraz spraviť aj nejaký výsledok a oni na mňa vytiahnu tradície... to je nezmyselné!“

„Sú to tradície, sám si to povedal,“ pokračovala pokojne. „A nekrič mi v dome,“ zamračila sa.

„Prepáč,“ frustrovane si sadol, zložil okuliare a pretrel si oči. „Vážne som si myslel, že by ich to mohlo omrzieť za tie roky,“ zavrtel hlavou. „Ale oni nie!“ už znova zvyšoval hlas. „My nemôžeme nominovať hráča z neanglickej ligy,“ ironicky napodobňoval hlas úradníka z londýnskeho ministerstva mágie, z ktorého sa práve vrátil. „A že vraj: Ak máte lepšie nápady, ako viesť anglické reprezentačné družstvo, nech sa páči!“ zavrčal.

Lily naňho konečne pozrela od svojich pergamenov. Nervózne a rozčúlene pochodoval po jej pracovni.

„Nikam to nedotiahnu. Už znova,“ prskal na všetky strany. „Možno sú tí hráči dobrí. Nehovorím, že nie. Ale vedenie stojí za figu. A Hawk je vážne dobrý! Ibaže hrá v americkej lige, tak ho nevezmú...“

„Harry. V prvom rade sa volá Harry, nie Hawk. Ak si chcel Hawka, mal si to povedať pred jeho narodením.“

„Ty vieš, prečo je to Hawk,“ stiahol obočie a hodil sa na stoličku pred jej stolom. „Vážne tomu nerozumiem. V muklovských športoch je to úplne normálne, že si do reprezentácie nominujú najlepších hráčov, nech už hrajú za kluby hocikde na svete...“

„James, počúvaj ma. Žijeme v Amerike. Tu je to zmýšľanie oveľa voľnejšie ako v Anglicku. Nesprávaj sa, ako by si to nechápal. Majú svoje zvyky, držia sa tradícií a sú na ne hrdí. My by sme na ne mali byť hrdí, sme predsa Angličania. Príchodom sem sa nám otvorili nové možnosti. Nielen tebe a mne, ale aj Harrymu. A on ich naplno využíva. Rovnako ako sme využili príležitosti my. Nemáme  čo ľutovať a nemôžeme obviňovať iných za ich názory. Nech sú spiatočnícke akokoľvek.“

„Ja viem,“ zamrmlal. „Keby sme ostali v Anglicku, nedotiahla by si to tam, kde si. Keby sme ostali v Anglicku, Hawk by mal oveľa menej možností. A ja vlastne tiež,“ povzdychol a pozrel na ňu. „Myslel som si, že by hral za Anglicko. Chápeš?“

„Chápem, veľmi dobre ťa chápem,“ zložila pergamen a podišla k nemu, aby si pred neho pričupla. „Harry hrá len prvú sezónu a nech je akýkoľvek dobrý, stále musí dokončiť školu. Budú aj iné príležitosti. Ešte nemal ani osemnásť, má celý život pred sebou.“

„Jasne,“ neprestával sa mračiť. „Anglicko ale prišlo o veľa. Mohlo sa tento rok dostať ďaleko, keby malo Hawka. Ale keď nechcú, ktovie či sa dostanú zo základnej skupiny,“ zaškľabil sa.

 

Výskumný experimentálny  ústav, Londýn, 15.8.2000

Lily vyšla z krbu na prízemí rozsiahlej budovy Výskumného experimentálneho ústav sv. Bartolomeja v Londýne, do ktorého sa preletaxovala z ministerstva. Jamesovi povedala len o služobnej ceste. Už ich niekoľko absolvovala, preto mu nemusela hovoriť nič konkrétne. Okrem toho, on si lieta po svete hore-dole pravidelne, prečo by si ona nemohla spraviť výlet?

Lenže jej výlet nebol nevinný a služobnou cestou sa nemohol nazývať ani náhodou. Hoci, ak to klapne, tak to vlastne služobná cesta bude. Preto zaklopala na dvere sekretárky riaditeľa a dúfala, že bývalý profesor bude tej lásky a vypočuje ju.

„Želáte si?“ spýtala sa sekretárka.

„Dobrý deň, som Lily Potterová, rada by som rozprávala s pánom Slughornom,“ usmiala sa na mladé dievča.

„Pán riaditeľ o vás vie?“ zatvárila sa podozrievavo. Jasne, že nevie.

„Nie, len mu prosím povedzte, že je tu Lily Potterová... alebo radšej Evansová. Som si istá, že si na mňa čas nájde.“

„Takto to tu ale nechodí,“ stiahla obočie. „Pán riaditeľ má nabitý program, nemyslím, že by si našiel čas.“

Lily sa chcelo na tú mladú žabu kričať. Musela si hrýzť do jazyka. Áno, možno sa mala ohlásiť dopredu, ale vedela, že by z toho Slughorn spravil cirkus. Možno by zalarmoval Siriusa alebo Remusa. A to nechcela dopustiť. Iste, rada by ich videla, hoci boli v Amerike pred pol mesiacom na Harryho narodeniny, aj tak jej už chýbali. V prvom rade ale nechcela dopustiť, aby sa o tom dozvedel James.

„Som si istá, že ak sa pán Slughorn dozvie, že som tu dnes bola a nebola som mu ohlásená, že ho to... minimálne rozčúli,“ nedokázala už byť milá. Škaredo sa na mladú čarodejnicu zamračila. A pomohlo to. Dievča sa nahnevane postavilo a šlo do kancelárie. Netrvalo to ani pätnásť sekúnd a Slughorn vybehol von.

„Lily! Dievča moje najzlatšie!“ skríkol veľmi nadšene. „Pre Merlina... to je úžasné. Netušil som... ale poď ďalej. Poď moja, porozprávame sa,“ nadšene ju ťahal dnu, keď ju riadne vyobjímal. Víťazoslávne sa zaškľabila na sekretárku a zatresla dvere.

„Pán profesor, aj mňa samozrejme teší naše stretnutie.“

„Lily, nehovor mi profesor, prosím,“ usmieval sa od ucha k uchu a usádzal ju do kresla. „Dáš si čaj? Alebo kávu? Minerálku? Ohnivú whisky?“ zasmial sa.

„Nie, ďakujem, ja...“

„Pamätám, že si mala rada čaj. Máš ešte rada čaj?“

„Mám, ale...“

„Moment, Lily... moja najdrahšia,“ nedokázal z nej spustiť zrak a cúval k dverám. „Gloria, dva čaje, prosím. Ďakujem,“ zakričal do dverí a zavrel ich. Fascinovane sa na ňu díval. „Vôbec si sa nezmenila, si ešte krajšia ako posledne. Ako to robíš?“ usmieval sa a sadol si pred ňu.

„Ďakujem... Horace,“ usmiala sa tomu komplimentu. „No, nemyslím si síce, že som ešte krajšia...“

„Ale to vieš, že si. Ako je to už dlho? Desať? Pätnásť rokov?“

„Pätnásť rokov a štyri mesiace... zhruba.“

„Áno, čas letí neuveriteľne rýchle. A ako sa ti darí? Čo James? A Harry? Už musí byť veľký. Dvadsať rokov už má, nie? Mám dojem, že sa narodil teraz niekedy...“

„Áno, prednedávnom mal dvadsať,“ Lily už začínala panikáriť. Dalo sa ale očakávať, že k tomuto príde. K otázkam a vyzvedaniu. Nemala to profesorovi za zlé, to vôbec. Len by sa rada dostala k jadru svojho problému. Gloria im priniesla čaj. Tvárila sa už o niečo priateľskejšie a Horace ju dobrých dvadsať minút spovedal. A ona tiež položila pár zdvorilostných otázok.

„Dobre teda, Lily. Tak mi povedz, čo ťa ku mne privádza.“

„Možno to bude znieť pokrytecky, keď som odtiaľto odišla, ale ja... chcela by som sa vrátiť,“ opatrne sa pozrela na profesora. Ten na ňu chvíľu prekvapene civel.

„Ale to je úžasné, moja milá!“ vykríkol nadšene. „Nie, vôbec to nie je pokrytecké. Plne sme to chápali, chcela si viac možností k rozletu... a že si ich potrebovala. Bola by škoda, keby sa tvoj talent zahrabal v tomto ústave. Hoci... pár zmenami sme prešli, nedosahujeme takej úrovne, ako výskumné tímy v zámorí,“ zamračene pokračoval. „Nie, že by sme k tomu nemali mozgové kapacity, skôr nemáme finančné prostriedky. Ale to vieš aj sama.“

„Áno, teraz by mi to nevadilo. Mám niekoľko rozpracovaných projektov, ktoré nie sú až tak finančne náročné a chcela by som ich dokončiť tu, ak by sa dalo.“

„Vôbec nič proti tomu nemám,“ usmieval sa. „Sledoval som tvoju prácu, hoci len prostredníctvom vedeckých periodík a bol som nadšený. Ak sú tvoje projekty len z polovice také dobré, ako tie predchádzajúce, nemyslím, že by mal byť problém ťa prijať a dokonca ti prideliť vlastný tím. Len mi prosím vysvetli, prečo taká náhla zmena?“ so záujmom ju pozoroval. Sťažka povzdychla.

„Ide o majstrovstvá sveta v metlobale,“ mierne sa uškrnula.

„Ehm... prosím?“ nechápal.

„Ide o Jamesa a Harryho. Ale hlavne o Jamesa. Keď sme vtedy odišli, prispôsobil sa mi. Vedel, že potrebujem trocha priestoru a vzdal sa možnosti reprezentovať Anglicko. Odišiel do Ameriky a už ho nenominovali. Nesťažoval si, hral metlobal dlhé roky, teraz je tréner a je spokojný. Ide o to, že by chcel žiť svoj sen ďalej. Chcel by dostať Harryho sem, hoci len na jednu sezónu. Chcel by trénovať Anglicko, ponuku dostal. Bez Harryho to ale nechce. A bezo mňa tiež nie. Pokiaľ budem v Amerike ja, tak neodíde. Ak odídem, pôjde a presvedčí Harryho, hoci len na jednu sezónu, aby vymenil klub a dostal možnosť reprezentovať. On je vážne dobrý, skutočne. V Amerike ho už dva razy vyhodnotili hráčom roka... ale pokiaľ je tam, svoju vlasť reprezentovať nebude.“

„To je kruté,“ povedal Slughorn. „Hoci... metlobalu rozumiem asi tak ako štrikovaniu, chápem dobre, že sa chceš vzdať sľubnej kariéry kvôli manželovi a synovi?“

„Ja si myslím, že metlobalu rozumiem viac ako štrikovaniu... takže vôbec,“ krivo sa uškrnula. Potom sa ale vážne zadívala profesorovi do očí. „On to už raz pre mňa spravil. Vzdal sa sna. Je to aj Harryho sen. Chcel by sa raz dostať na úplné výslnie a hoci Anglicko príliš šancí nemá... pokúsiť sa o to chcú obaja. Hoci o tom nehovoria nahlas, poznám ich dokonale.“

„Aha,“ prikývol Slughorn. „Ja ťa privítam naspäť s otvorenou náručou. Samozrejme. Ale nemáme také možnosti ako v Amerike...“

„To je jedno,“ mávla rukou. „Skutočne. Prišiel čas na to, aby sa naše životy ustálili a myslím, že to bude práve v Anglicku. A to aj život Harryho, tak nejako to cítim. Financie nie sú problém. Prinajhoršom pôjde výskum pomalšie...“

„To nie, to zase nie,“ zarazil ju. „Ak budeš tu, pridelím ti to najlepšie, čo máme,“ milo sa usmieval.

„Výborne, ďakujem,“ uľavilo sa jej. „Len by som vás chcela poprosiť o diskrétnosť. Nechcem, aby sa James dozvedel o tom, že som tu bola.“

„Dobre. A čo konkrétne máš v pláne?“

„Asi toto...“

Dom Potterovcov, Selma, 19.1.2001

Dom Lily a Jamesa Potterovcov sa pripravoval privítať prvého netradičného a neočakávaného hosťa z Anglicka, z ktorého nemali príliš veľa návštev, ak sa nepočítajú návštevy Siriusa alebo Remusa.

„Nevieš, čo môže chcieť?“ spýtal sa James svojej manželky a pomáhal jej slávnostne pripraviť stôl. Iste, kvôli bývalému profesorovi na Rokforte, ktorý sa nechal zlákať prácou v ústave pred rokmi práve dychtivosťou Lily, sa slávnostne prestieralo.

„Čo ja viem?“ mykla plecami. „Poslal sovu, že bude v USA a že by sa rád zastavil. Nemala som ho pozvať?“

„Ale iste. Určite áno,“ presvedčivo prikývol a poškrabal sa na hlave. „Hawk nepríde?“

Trochu tvrdšie položila tanier na stôl a zamračene zagánila.

„Harry... som chcel povedať...“

„Nie, nepríde. Vraj posledné čo chce, je počúvať reči nejakého starého, anglického, elixírového páprdu,“ prezradila nie príliš nadšene.

„Moja reč,“ prikývol.

„James! Ten človek odišiel z Rokfortu kvôli mne a ja som ich potom nechala v štichu. Stále sa za to cítim vinná a pohostenie je to najmenšie, čo môžem spraviť.“

„V poriadku, to chápem. Nevravím, že ho nemáme nakŕmiť... len nechápem, prečo mám počúvať reči nejakého starého, anglického, elixírového páprdu,“ zasmial sa. Nabrúsene po ňom hodila utierku. Mal ale pravdu. Ich elixíry nikdy nezaujímali.

Ozval sa zvonček.

„Pán profesor Slughorn, rád vás opäť vidím!“ James ho nadšene privítal. Vážne bolo dobré vidieť niekoho  známeho, ktorého roky nevideli, hoci to bol starý...

„James, chlapče, ako sa máš?“

Nasledoval tradičný zdvorilostný rozhovor. Horace nezabudol vychváliť Lilyno kulinárske umenie, pričom mu James súhlasne pritakával. Pýtal sa na Harryho a vyjadril ľútosť nad tým, že sa s ním nemôže osobne spoznať. Uznal však, že klubové povinnosti sú prednejšie. Hoci práve teraz mali kluby prestávku, pretože americký národný tím hral nejaký priateľský zápas. To ale Slughorn vedieť nemusel.

Po troch chodoch a dezerte sedeli všetci traja v obývačke pri káve. James sa nútil k načúvaniu a zapájaniu sa do rozhovorov vlastne už od predkrmu.

„Lily,“ spustil Horace, keď sa v rozhovoroch dostali až k bodu, kedy im mal prezradiť pravý dôvod návštevy. „Prišiel som vlastne pre to, aby som ťa nalákal naspäť,“ usmial sa na Lily. Tá mierne zvraštila obočie a kútikom oka zbadala, ako James spozornel. „Ja viem, za akých okolností si odišla. Áno, situácia vo výskume bola vtedy na zaplakanie. Nemali sme financie ani na nákup základných prísad do elixírov... dobre, to trocha preháňam,“ zasmial sa, „situácia bola vážna a teba brzdilo, keď si sa chcela pohnúť vpred.“

„Teraz je situácia iná? Spamätalo sa snáď ministerstvo a začalo podporovať výskum?“

„Viac menej áno. Nie je to úplne najideálnejšie, to zase nie. Ministerstvo prispieva viac, najmä po tom, čo sa so skvelým projektom v minulom roku blysla jedna mladá vedkyňa... mimochodom, ako som počul, po dlhých rokoch nahradila na Rokforte práve teba,“ nadšene zamrkal. „Teraz pracuje u nás a je vynikajúca. Taktiež sa po jej čiastkovom úspechu objavili noví sponzori, takže je u nás situácia veselšia. Táto mladá vedkyňa – Hermiona Grangerová sa volá – tiež pracuje na probléme, s ktorým si sa zaoberala ty, ako si pamätám a keďže sa nikde neobjavilo nič, tak mám dojem, že si si s problémom zatiaľ neporadila. Požiadal som ju o jej poznámky a ona mi ich ochotne zapožičala. Pozri sa, prosím, na ne a povedz mi, čo si o nich myslíš,“ vytiahol z tašky fascikel a podal jej ho.

Lily po ňom okamžite chňapla a začítala sa.

„A čo sa deje vo svete metlobalu?“ otočil sa s úsmevom k Jamesovi. Aby reč nestála.

A tak začal starému pánovi rozprávať a mal pocit, že starý pán ani nevie, čo mu hovorí. Počúval však a pýtal sa na Harryho. Keď v rozhovore prešli k Rokfortu a k starým dobrým časom, ktoré starý pán zase za až tak dobré nepovažoval, keď po chodbách behali James so Siriusom, Lily vyskočila z kresla a vrhla sa do svojej pracovne.

„Ehm, zdá sa, že ju tie poznámky zaujali,“ James sa díval za svojou manželkou.

„Áno, vedel som to,“ spokojne sa pousmial Slughorn. „Poviem vám, drahý James, po odchode Lily hrozilo rozumové, elixírové vákuum na Rokforte. A aj keď tam bol niekto schopný, nášmu ústavu sa zďaleka vyhol. Až na slečnu Grangerovú. Skvelé nápady má to dievča, to vám poviem. Keby sa spojila s Lily... odvažujem sa tvrdiť, že by vytvorili veľmi silnú dvojicu a ústav by už nemal o financie núdzu.“

„Takže ste si istý, že ju pritiahnete naspäť?“ opatrne sa pýtal. Nič iné by si neželal po všetkých tých rokoch.

„Neodídem odtiaľto, kým sa mi to nepodarí,“ samoľúbo sa uškŕňal.

Veľmi sa snažiť nemusel. Lily síce chcela práve toto. Aby Slughorn s niečím prišiel. S hocičím, to bolo jedno. James o elixíroch a výskume nemal ani šajnu. A nikdy sa ani nesnažila, aby jej prácu pochopil. Takže bolo jedno, s čím by Horace prišiel. Ale to, čo jej ukázal... to bola skutočne fascinujúca práca, ktorá mala veľkú šancu na úspech.

„Vraciame sa do Anglicka, James!“ nadšene zvolala, keď vybehla z pracovne mávajúc fasciklami. „To dievča nás nasmerovalo k tomu, aby sa nám podarilo zatočiť s vlkolačím morom,“ od radosti jej zružoveli líca. James na ňu prekvapene civel a ona sa zarazila. „Teda... ak nám to nenaruší plány, samozrejme,“ dívala sa na svojho manžela opatrne. A jemu sa rozžiarili oči.

Byt Harryho Potter, Tampa, 21.1.2001

„Ahoj, Hawk,“ pozdravil James svojho syna a objal ho okolo ramien. Ten mu s úsmevom odpovedal a viedol ho do obývačky. „Skutočne nedokážem pochopiť, čoho sa bojíš... myslíš, že by sme sa ti sem priletaxovávali bez pozvania?“

„Áno, presne toho sa bojím,“ zaškľabil sa Harry. „Dáš si pivo?“

„Čo tréningový proces?“ zamračil sa. Harry prevrátil oči.

„Mám voľno. Až do piatku. Zabudol si?“

„Áno, dobre,“ prikývol. „Počuj, musím sa s tebou porozprávať...“

„Nech to bolo čokoľvek, ja som to nebol! A ona tvrdila, že je plnoletá!“ v obrannom geste zdvihol ruky a uškrnul sa. „Tak dáš si to pivo?“

„Áno, dám,“ prikývol a sadol si krútiac hlavou. Nechápal, po kom ten chlapec je. „Mali sme návštevu, pred dvoma dňami,“ povytiahol obočie. Jeho syn priniesol dve pivá a sadol si oproti otcovi.

„Áno, toho anglického páprdu. Čo chcel?“

„No, ja a mama sa vraciame do Anglicka,“ vypustil a upil si piva. Harry si tiež z toho svojho odpil a potom sa oprel do kresla.

„Aha,“ prikývol.

„Ide o to, že jej prišiel povedať o spolupráci s nejakou mladou výskumníčkou, ktorá má dobé nápady. Mama porovnala jej skúmania s tými svojimi a našla tam pár vecí, ktoré by pomohli... pri liečení vlkolakov,“ prezradil a s úsmevom sa díval na syna.

„Remus...“ vydýchol.

„Správne,“ zasmial sa James. „Ak by to vyšlo... ak sa to podarí...“

„To je skvelé!“

„To je! Okamžite sa pre to nadchla. Samozrejme sme potom viedli rozhovory na tému... a čo metlobal a podobne, veď to poznáš,“ mávol rukou. „Sirius dával na náš dom pozor. Vedeli sme, že sa raz vrátime... na staré kolená alebo tak nejako. Prišlo to síce trocha skôr...“

„Dobre, toto všetko chápem. To ste mi mohli povedať aj zajtra pri obede...“

„Zajtra nebudem doma, poobeduješ len s mamou. Zase ťa bude mučiť vzorcami a prísadami a čo ja viem čím,“ zaškľabil sa. „Ja idem zajtra do Anglicka, na ministerstvo... na oddelenie športov a hier.“

„Rozumiem,“ mierne sa zamračil. „Už si dal výpoveď?“ spýtal sa. James sa naňho okamžite zarazene pozrel. „Na druhý týždeň sa začne zase hrať, tak som zvedavý, či majú Démoni trénera,“ mykol plecami.

„Je to môj sen...“

„Ja ti nič nevyčítam, otec,“ prerušil ho Harry. „Je to aj môj sen. Len by som chcel vedieť, akú máš predstavu. Neverím totiž, že by sa ti podarilo presvedčiť anglické ministerstvo o tom, aby prehodnotilo svoj postoj, pokým budem ešte aktívne hrať. Preto viem, že máš nejaký plán, ktorý zahŕňa aj mňa. Predpokladám, že vezmeš trénovanie anglického národného družstva... divil by som sa, keby ťa s nadšením nevítali, si najúspešnejší tréner za posledné desaťročia. Démoni vyhrali ligu pod tvojím vedením štyrikrát za osem rokov, našťastie nie v posledných dvoch rokoch,“ provokačne sa zazubil. Áno, jeho Panteri vyhrali posledné dve sezóny. „Vybojuješ moju nomináciu?“ potichu sa spýtal.

Strašne túžil siahnuť ešte vyššie. V Amerike vyhral všetko, čo sa dalo. Juniorskú súťaž, aj profesionálnu. Stal sa dva razy najlepším metlobalistom roka. Chcel by však siahnuť na najvyššiu možnú métu. Na zisk svetového pohára.

„Za Ameriku hrať nemôžeš, pretože si Angličan. Za Anglicko hrať nemôžeš, pretože nehráš ich ligu. Sirius tlačí už niekoľko rokov, ale ich presvedčenie je silné. Neverím, že sa mi podarí presadiť tvoju nomináciu,“ roztrpčene sa naňho díval. „A okrem toho... asi by som ich nechcel trénovať bez teba...“

„Áno,“ smutne prikývol. O tomto sa rozprávali už roky. „No a ehm... aké má Anglicko šance? Viem, že za posledných päťdesiat rokov nedosiahli nič. Viem ako hrajú a kto hrá, ale aké majú šance na budúci rok?“

„Sledujem tie zápasy a vidím ako hrali jednotliví hráči. Pokiaľ ich ale neuvidím v akcii, neviem to odhadnúť.“

„Aha,“ sklonil hlavu.

„Bez teba do toho nepôjdem, Hawk,“ vypustil James skľúčene. „Poznám ťa dokonale a viem, že ty na to máš. Aj keď si mladý a bez medzinárodných skúseností... ty na to máš. A to nehovorím preto, lebo si môj syn. Hovorím to ako tréner. Keby... keby sa to dalo, bolo by to úžasné...“

„Bolo by to ako splniť si sen,“ prikývol. Potom zdvihol hlavu a zadíval sa otcovi do očí. „Ty niečo vymyslíš, stavím sa,“ povzbudivo sa usmial. „Každopádne... môžem rátať s tým, že Démonov povedie asistent a že už nebudú takí hnusní a nebudú nám stáť v ceste za ziskom tretieho titulu v rade?“ zaškľabil sa. James sa smutne uchechtol.

„Uvidíme...“

Ministerstvo mágie,Oddelenie čarodejníckych hier a športov, 18.3.2001

James stál v kancelárii vedúceho Oddelenia čarodejníckych hier a športov, Samuela Brooksa. Jeho syn mal pravdu. James skutočne spravil to, čo naznačoval už nejakú dobu. Prerušil zmluvu s tímom Floridských démonov a prenechal funkciu trénera jeho vtedajšiemu asistentovi po pár dňoch od návštevy profesora Slughorna.

Lily rovnako podala výpoveď v Americkom inštitúte experimentálneho liečiteľstva. Celý február sa zameriavali na to, aby si vyriešili niektoré záväzky a presťahovali sa naspäť do Godricovej úžľabiny. Lily mala nastúpiť prvého apríla, James práve preberal funkciu hlavného trénera anglického národného tímu.

„Gratulujem, pán Potter,“ zubil sa naňho Brooks. „Som si istý, že taký kvalifikovaný, skúsený a úspešný tréner povedie naše družstvo tak, aby sme na budúcoročných majstrovstvách sveta uspeli.“

„Áno, to by som bol rád,“ opätoval mu úsmev a potriasol mu pravačkou. „A znova moja otázka...“

„Áno, ja viem, pán Potter. Šéf aurorov mi už niekoľkokrát búchal na dvere,“ ospravedlňujúco sa pousmial. „Ale odpoveď znie nie. Je to zrejmé, s touto otázkou sa neplánujeme v najbližších rokoch zapodievať. Je to o národnej hrdosti, presvedčení a tradícii. Reprezentovať môžu len metlobalisti z našej ligy,“ zatváril sa skrúšene. „Čítam metlobalové časopisy z celého sveta. Sledujem niektoré ligy a viem, že je váš syn špičkovým metlobalistom... ale do reprezentácie ho nepustím. Verejnosť by sa proti tomu vzbúrila...“

„To je hlúposť,“ odfrkol si mladík, asistent, stojaci vedľa svojho šéfa.

„Prepáčte, pán Finnigan,“ zamračil sa naňho. „Nerozumel som.“

„Že je to hlúposť,“ rozhodil mladík rukami. „Muklovia s tým nemajú problémy. Najlepší športovci sú zo silných líg, kde si môže zmerať sily viac tímov. My máme šestnásť  tímov a ligu spojenú s Írskom. V USA je šestnásť tímov v dvoch ligách. V Rusku majú dokonca tri ligy. Že USA ešte nikdy nevyhralo nie je podstatné. Pravidelne sa dostávajú do záverečnej osmičky. Kedy v nej bolo naposledy Anglicko? A keď je tam taký hráč, ako Hawk, Angličan, je trestuhodné nenominovať ho... respektíve neuznať jeho nomináciu,“ rozohnil ho mladík. Jamesovi sa okamžite zapáčil.

„Vidíte? A stavím sa, že takýto názor majú viacerí mladí ľudia,“ povedal smerom k Brooksovi. „Chlapče, máš u mňa pivo,“ zazubil sa na Seamusa Finnigana. Ten naňho len mrkol.

„Ja viem,“ rozhodil Brooks rukami. „Ale opakujem, nech by bol tento spôsob akokoľvek dobrý, v najbližších rokoch sa to nestane. Je to v zákonoch. A váš priateľ, Sirius Black, podal niekoľko podnetov na prehodnotenie tohto zákona a na schválenie vášho návrhu... ale bezúspešne. Je mi to ľúto. Ak by ste nominovali svojho syna... a ja verím, že s jeho nomináciou by sa šance Anglicka zvýšili... bude musieť hrať našu ligu. Minimálne do majstrovstiev sveta. A vy, pán Finnigan,“ prísne naňho pozrel. Seamus sa tváril veľmi nevinne. „Dajte pánovi Potterovi všetky podklady o hráčoch, ich výsledkoch a tiež... no dajte mu všetko, čo bude chcieť,“ mávol rukou a nešťastne si sadol na stoličku.

„Sirius Black ho asi veľmi otravoval, čo?“ spýtal sa James Seamusa pred dverami.

„Ani si neviete predstaviť,“ uchechtol sa ten a viedol ho do svojej kancelárie.

Výskumný – experimentálny  ústav, Londýn, 1.4.2001

Lily zostupovala nervózne s Horaceom na prvé poschodie, kde bolo laboratórium. Vlastne tam bolo niekoľko oddelených laboratórií, ku ktorým patrili aj malé kancelárie. Ako sa dozvedela, celkovo tu bolo dvadsať jeden teamov na troch poschodiach, ktoré sa zaoberali testovaním, experimentovaním a zlepšovaním elixírov a ostatných fragmentov liečiteľstva. Na prízemí sa nachádzala jedáleň a rozsiahla knižnica a na štvrtom, z ktorého práve schádzala, boli kancelárie vedenia ústavu.

„Toto, drahá Lily, bude teraz tvoje pracovisko,“ usmial sa Horace a ukazoval jej priestranné laboratórium, v ktorom bublali kotlíky a stoly boli zapratané bankami, váhami, nožíkmi a množstvom ostatných pomôcok. Či už sklených, strieborných alebo hocakých. Dlhý stôl pod oknom bol pre zmenu zaprataný množstvami pergamenov. „Tam, za laboratóriom, máš svoju kanceláriu, ostatní členovia tvojho teamu sa budú zdržovať v ďalšej miestnosti. Poď, len poď ďalej,“ nabádal ju.

Spoza stolu vyštartovalo nadšene vyzerajúce mladé dievča s divoko vlajúcou, huňatou šticou vlasov.

„A, slečna Grangerová, zoznám sa prosím s najbystrejšou a najtalentovanejšou dievčinou, ktorá sa v Rokforte objavila v ostatných dvoch dekádach,“ usmieval sa potešene.

„Zdravím.  Som Hermiona Grangerová.  Bude mi potešením s vami spolupracovať,“ dievča sa pýrilo po profesorových slových. „Profesor Slughorn...“

„Horace, zlatá moja!“ upozornil ju.

„Ehm, Horace mi o vás rozprával, pani Potterová. Fascinovalo ma...“

„Dobre, to si nechajte na potom,“ prerušil ju Slughorn.

„Aj mňa teší,“ usmiala sa na ňu Lily.

„Dobre, dobre. Toto je Tadao Itó,“ ukázal na staršieho, maličkého Japonca. „Pred desiatimi rokmi u nás zakotvil a už sa odtiaľto nepohol. Nevrátil sa do svojej krajiny a to isté platí aj o Rafaelovi Viňolym,“ mávol rukou k tmavému  štyridsiatnikovi, ktorý sa uklonil.  „Obaja pracovali s Hermionou na vytvorení elixíru, vďaka ktorému sa odstraňujú následky dračích kiahní... Dračie kiahne sú ešte v štádiu riešenia,“ mierne sa zamračil a na pár sekúnd zamyslel. „A áno, aby som nezabudol. Posledným spolupracovníkom je tento mladík, Blaise Zabini, ktorého odporučil samotný Severus Snape,“ uškrnul sa. Lily sa so všetkými zoznámila.

„Severus... ešte stále pracuje ako profesor elixírov?“ zaujalo ju.

„Iste a tiež je našim externým spolupracovníkom. To aby si vedela, že sa tu s ním určite stretneš,“ mrkol na ňu významne. Potešilo ju to, starého priateľa by videla rada. „Dobre teda, nechám ťa, aby si sa trošku aklimatizovala, aby ste sa zoznámili a tak... podobne,“ zasmial sa a odchádzal.

„Niekedy je na roztrhnutie, niekedy na zožratie,“ zasmiala sa Hermiona. „Poďte, pani Potterová, ukážem vám to tu,“ ponúkla sa. Chlapi sa zatiaľ vrátili k svojim prácam. Na bližšie zoznamovanie bol ešte čas.

„Výborne. A prosím, hovor mi Lily a tykaj mi,“ usmiala sa na mladé dievča.

„Jasne, to bude fajn.“

„Takže, povedz mi, ako sa ti podarilo...“

Bar Fly, Tampa, 22.5.2001

„Je to skurvená robota,“ zavrčal Harry nad svojím pohárom. Jeho priateľ a spoluhráč, Kevin Meyers, sedel pri ňom. Neďaleko sedel zvyšok teamu Dallaských panterov. Len pred troma dňami zohrali posledný zápas, ktorým získali titul majstra USA pred Floridskými démonmi a ostatnými družstvami. „Skurvená a posratá robota,“ neprestával vrčať.

„Mal by si prestať piť, Hawk,“ upozornil ho.

„Nie, ty by si sa mal ožrať so mnou,“ napaprčil sa. „Je to... úplne úchylné, nemyslíš?“ pozrel naňho rozmazaným pohľadom.

„Nedá sa s tým nič spraviť, kamarát...“

„Áno, ja viem,“ ironicky natiahol. „Budem si žiť svoj sen,“ dodal ešte ironickejšie a dopil pohár. Mávol na barmana, že chce ďalší.

„Bude to len rok... alebo niečo vyše roka,“ potľapkal ho po ramene. „Nemysli si, že nebudeš chýbať. Miesto ti tu budeme držať. Tréner o ničom inom ani nehovorí...“ ubezpečoval ho.

„Sral som aj celé ministerstvo mágie,“ zavrtel hlavou. „Banda senilných, starých...“

„Hawk! Poď medzi nás!“ kričali na nich ostatní.

„No, to bude asi lepšie, nie?“ zaškľabil sa a klátivo sa postavil. „Tváriť sa, že je všetko fajn, že sa mi to páči, len aby som nesklamal otca,“ zdrapil pohár z barmanského pultu. „Na cestu Harryho „Hawka“ Pottera za titulom majstra sveta!“ sarkasticky zvolal svoj vlastný prípitok.

Beting Palo

 

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Jana Varga | 21.3.2016 16:28
Vzhľadom k tomu, že sa mi pri tomto príbehu v súčasnosti mimoriadne darí a baví ma, tak budem postupne pridávať kapitoly aj sem smile
Kaňour z IP 89.102.99.*** | 21.3.2016 16:39
Už aby to bylo smile
Jana Varga | 21.3.2016 21:25
Píšem 18... a tá bude prelomová smile Chýba ešte nejakých 1500 slov. A potom uvidím. Rada by som dopísala aj väzňa, tam to vyzerá už len na pár kapitol, ale možno ostanem pri Hawkovi. Keď to tak rátam, tak za posledné dva týždne som napísala 10 kapitol. To je slušné smile
Kaňour z IP 91.214.158.*** | 22.3.2016 07:14
Jo, to je super, ale kdy to bude tady? smile
Lany z IP 88.208.88.*** | 22.3.2016 14:07
Ah, ty jsi vyslyšela mé modlitby a Hawk přilétá smile Super smilesmile
Jana Varga | 22.3.2016 15:00
Som na tom úplne rovnako, ako vy... tiež by som bola rada, keby ste čítali to, čo ste ešte nečítalismile
POstupne budem zrýchlovať pridávanie kapitol smile


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel devět a nula